O Pohode, elitárstve, komplexoch a závisti

17.7.2012 o 7:00 (upravené 21.7.2012 o 12:30) | Karma článku: 16.05 | Prečítané  5467-krát

Stál som vzadu na pódiu za Portishead. Beth Gibbons sa otočila publiku chrbtom. Takto spieva introvertovaná speváčka svoje najťažšie piesne. Z pódia znela nádherná, čistá a úprimná hudba. Drobná žena za mikrofónom nám zverovala niečo, čo je ťažké popísať - ale bolo to veľmi vnútorné, veľmi krehké, a veľmi krásne. Počas prídavku Beth, ktorá zásadne nekomunikuje s novinármi, zišla dole z pódia a začala si podávať ruky s ľuďmi v publiku. Kapela a celý tím tajili dych. V ten deň sa diali zázraky.

Festival je miesto, kde sa môžu diať zázraky. Môžu. Nič viac a nič menej. Štyridsaťdeväť eur za lístok v predpredaji, ani deväťdesiatdeväť na bráne nezahŕňa záruku, že návštevník zažije niečo mimoriadne. Poznal som ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na tú „toľko ospevovanú Pohodu", a odchádzali sklamaní. Ak niekomu nesadne výber kapiel, nakazí sa vírusom alebo mu premokne stan, tak je pochopiteľné, že má skôr negatívny zážitok. To úplne chápem. Ale nechápem ufrfľancov z presvedčenia, ktorí na Pohode nikdy neboli, ale z úpornej snahy prejaviť svoj „nadhľad" budú omieľať frázy o blate, špine, feťákoch, politickej propagande, slabých kapelách či obrovských ziskoch organizátora.

Chápem, každý úspech priťahuje neprajníkov a Pohoda „je na očiach". Rozmýšľam však, čo sa asi môže odohrávať v duši ľudí, ktorí do diskusií vypisujú jedovaté a nenávistné komentáre na adresu festivalu. Nie je už čas odložiť to naše slovenské zakomplexované  „čo si o sebe myslia, že sú niečo viac"? Ja ani ďalší ľudia, ktorí chodia na Pohodu dlhé roky, si to nemyslíme. Tak, ako sa milovníci tuningu vracajú na svoje zjazdy, fanúšikovia tvrdšej hudby na Topfest či filatelisti na svoje burzy, tak sa okolo Pohody vytvorila určitá komunita. Áno, určite tam je pár pozérov. Ako všade.

Letné festivaly sú špecifickým druhom zábavy. Niekomu vadia davy, niekomu nedostatok hygieny, niekto má iný hudobný vkus, niekomu vadí zvuk v otvorenom priestore. Pre takých to vážne nie je dobré miesto. Hlavne nezačnite na Pohodu chodiť kvôli tomu, že sa o nej hovorí. Budete sklamaní. Letný festival nie je zábava pre každého, vždy bude zahŕňať určitý diskomfort a  riziká.

Faktom však je, že Pohoda má za sebou 16. ročník a vo svojom žánri sa dostala do európskej špičky. Namiesto raketového štartu a následného vyhorenia sa tím rozhodol pre pomalý rast, ktorý sa v istom bode zastavil. Aspoň čo sa týka kvantity. Pohoda namiesto masovosti ide svojou cestou: ponúka mix úplných noviniek, raritných legiend, a neznámych, no autentických a poctivých kapiel z celého sveta.

Možno aj vďaka svojmu (na slovenské pomery neštandardnému) zameraniu priťahuje ľudí, ktorí nie sú typickým festivalovým publikom - a preto sú citlivejší na akékoľvek obmedzenie pohodlia. Tí, čo pravidelne obiehajú európske festivaly však majú pre infraštruktúru Pohody jediné slovo: luxus.

Tím organizátorov berie inšpiráciu od tých najlepších na svete, a mnohé ďalšie festivaly sa netaja tým, že Pohodu vnímajú ako svoj vzor. Program získava ocenenia od festivalových serverov či časopisov. Keď čítam komentáre internetových vševedkov, že na Pohode hrajú len druhoradé kapely dávno za zenitom, mám pred očami chlapíkov z Portishead. Celý deň nadšení behali od pódia k pódiu a tvrdili, že Pohoda je o niekoľko tried vyššie ako najlepšie britské festivaly. Niečo podobné  som počul pred dvomi rokmi od kapely Leftfield, pred rokom od Mobyho, tento rok od Emiliany Torrini. Chvály profesionálov, ktorí na festivaloch a pódiách prakticky žijú celé leto, sú tou najlepšou referenciou.

Po každej Pohode ostávam pozitívne nabitý ešte dlhé mesiace. Nie kvôli „hviezdam". Ale kvôli tomu, že sa na jednom mieste stretne energia stoviek ľudí podobnej krvnej skupiny s cieľom vytvoriť určitý nový svet. Dávajú do toho všetko - aj keď je ten svet krátky, je pominuteľný, nie je dokonalý, a niekedy v ňom chýbajú tiene. Ale môžu sa v ňom diať zázraky. Spolu s návštevníkmi ten svet tvoria ľudia od hlavného organizačného štábu cez guidov, crowd asistentov, brigádnikov, backstage cateringu, technikov, zvukárov, kameramanov, riggerov, osvetľovačov či služby na parkovisku až po stánkarov, hasičov, šoférov, policajtov či záchranárov. Na pár nocí sa všetci vzdajú spánku, mnohí úplne dobrovoľne či za minimálnu odmenu. Ak by ste zavítali do zázemia festivalu, nenájdete tam žiadne klimatizované VIP zóny s trpaslíkmi, ktorí vyvoleným nalievajú francúzske šampanské a na vyholených hlavách nosia nachystané linky kokaínu. Nájdete tam spotených, zničených a nevyspatých ľudí, ktorí v sobotu padajú od vyčerpania - ale sú šťastní, že dávajú dokopy niečo výnimočné. Na niektoré vystúpenia hrdo privádzajú svojich rodičov či malé deti. Oni tu nie sú pre peniaze ani slávu. Sú tu preto, aby pomáhali vytvoriť niečo, čo nás presahuje. Aj keď to je „len" letný festival.

Pre časť ľudí je Pohoda miesto, kde sa môžu diať zázraky. Ak k nim nepatríte a takéto svoje miesto máte niekde inde, je to v poriadku. Nemusíte ten festival nenávidieť. Nechce vám nič zlé. Ide si svoje, robí to dobre, a v tejto krajine by sa žilo omnoho lepšie, ak by tu inštitúcií a tímov s takýmto prístupom ku svojej práci bolo viac.

Vďaka všetkým, ktorí pomáhate tento svet tvoriť. Vidíme sa na jesennej „malej Pohode".

 

Hlavné správy

EKONOMIKA.SME.SK

Záchranka doviezla pacienta, nemocnica ho nechala čakať 114 minút

Až dve hodiny čakali vlani záchranári, kým im komárňanská nemocnica prijala pacienta s chorým srdcom.

ZAHRANIČIE

Čo vieme a nevieme o lete MH-17 (infografika)

Pozrite si na všetky informácie o zostrelení malajzijského stroja nad Ukrajinou.

Z DOMOVA

Na východe loví šakal. Mýlia si ho s líškou, nahrádza vlky

Výskyt na našom území považujú odborníci za výnimočný, ale nie za nezvyčajný.


Už ste čítali?